Na Slovensku je čo sa týka bývania a osamostatnenia mladých ľudí situácia jednou z najkritickejších na svete, ako dokladuje mapa z roku 2014. Situácia sa odvtedy výrazne nezmenila a Slovensko má v rámci Európy aj v podstate najhoršie dlhodobého prognózy, čo sa týka pôrodnosti a podielu ekonomicky aktívneho obyvateľstva na celkovom obyvateľstve.

Ukazovateľ z ekonomického hľadiska dobre ukazuje relatívne schudobnenie a zníženie životnej úrovne medzi generáciami, aj keď s ním úplne nekoreluje. V oveľa chudobnejších krajinách tretieho sveta je takýto podiel oveľa nižší, buď kvôli inému vnímaniu a spoločenskému usporiadaniu, napr. pri existencii viacgeneračných kmeňových spoločenstiev, alebo kvôli oveľa nižšiemu všeobecne akceptovanému štandardu bežného bývania, čo môže byť ovplyvnené aj klimatickými podmienkami.

V postkomunistických krajinách a najvypuklejšie na Slovensku sa prejavuje jav, keď generácia rodičov dnešných mladých dospelých sa vedela veľmi jednoducho dostať k samostatnému bývaniu vysokého štandardu. Dnes je ale takéto bývanie pre väčšinu ich potomkov finančne absolútne nedostupné, zároveň bývanie s výrazne nižšm štandardom (napr. chatrčiach bez zavedenej kanalizácie, elektriny a pod.) je nielen nechcené, ale aj všeobecne spoločensky neakceptovateľné, rovnako voči takémuto bývaniu existujú aj legálne (problematika čiernych stavieb), klimatické, či ekonomické prekážky. Veľká časť ľudí si teda nemôže ani dovoliť vlastné (hoci aj nájomné) bývanie ako v prípade bohatších krajín, ani nemôže ísť cestou bývania vo výrazne nižšom štandarde bežnom v rozvojových krajinách. Jediná možnosť je teda zostať bývať s rodičmi.