Tento smutný príbeh je o jednej učiteľke z materskej škôlky. Pani učiteľka v škôlke pomáha malému chlapcovi obuť si malé kovbojské topánky. Dieťa ju prosí:
– Pani učiteľka, pomôžte mi. –
Tak obaja tlačili, ťahali a stále sa do tých topánok nemohol dostať. Keď sa to konečne podarilo, tak si obaja spotení sadli, chlapček sa pozrel na topánky a vraví:
– Pani učiteľka, my sme dali topánočky obrátene. –
Učiteľka sa pozrela a naozaj. Zachovala pokoj, s menšou námahou chlapcovi topánky vyzula a zase sa s nimi naťahovali, tentokrát na správne nohy. Potom sa chlapček znovu pozrel na topánky a vraví:
– To nie sú moje topánky. –
Učiteľka si zahryzla do jazyka a namiesto toho, aby naňho zakričala, či to nevedel skôr, ako pôvodne chcela, tak len s námahou topánky vyzula. Keď tak urobila, chlapček pokračoval:
– To nie sú moje topánočky. To sú topánočky môjho brata a mamička mi ich dáva nosiť. –
Učiteľka už nevedela, či sa má smiať alebo plakať a znovu mu pomohla obuť sa. Keď mu po tej úpornej námahe pomáhala obliecť si kabát, spýtala sa ho:
– Kde máš rukavičky? –
A chlapček vraví:
– Mám ich napchaté v topánkach. –
… súdny proces s učiteľkou sa začne budúci mesiac …
